Ležím na bruchu, hlavu mám položenú na skrížených rukách. Oči mám chvíľu zavreté a chvíľu otvorené, keď sa pozerám cez otvor pre hlavu na béžovú dlážku. Ideálny čas na rozjímanie. Som na masérskom stole v BodySolutionClinic a doktorka mi práve do môjho boľavého chrbta pichá jednu ihlu za druhou. Pred pár dňami ma seklo, tak riadne, že som sa nevedel už ani poriadne vystrieť. Doktorka aj s fyzioterapeutom prekypujú sebavedomím, že do maratónu mám ešte päť dní a že to určite bude v pohode. D-5, Marathon Firenze, here we go!
D-2
It’s Friday theeen. A s mojimi bratrancami, ktorí sú výnimočne obaja v Prahe, dávame skoré raňajky v Myšáku, vejce do skla, vtípky level milión a zakončujeme to pohárom prosecca. Oni ešte ostávajú, ja už musím bežať… teda musím sa odpajdať, smejú sa mi, jak sa neviem ani poriadne vystrieť, keď odchádzam od stola.
Poobede je let, ten zvládnem v pohode, malú prechádzku po Florencii tiež, na Piazzale Michelangelo dokonca stíhame západ Slnka. Toto mesto je nádhera, mám to šťastie tu byť druhý krát, turistov je teraz tak zvládnuteľné. Akože mimo sezóny, ale s maratónom v meste. Len necítim sa zďaleka 100% fit. Večer je už dosť zima, ale aj tak ideme cez pol mesta peši na Expo pre štartový balíček. Fotím sa tam jak starý dedko o paličke. Prichádza síce taká ta šajba, ktorú vždy dostanem na Expe pred závodom, ale teraz je o poznanie menšia. Je to najmenšie Expo, na akom som kedy bol, ale je to príjemné, všade počuť taliančinu (milujem), ľudia sú super milí, aj keď mi pokazili diakritiku na bib number 😀
D-1
V sobotu sa budím dosť rozbitý. Dávam si nejaké tabletky, raňajky a na 8:30 už máme kúpený vstup do Cattedrale di Santa Maria del Fiore, čiže florentské Duomo. Tá stavba je brutálna a krásna. Výhľad na strechy mesta epický. Začiatkom roka som čítal Da Vinciho životopis a toto je presne tá doba a toto je presne to mesto, kde by som sa chcel presunúť, keby sa dalo cestovať v čase. Haha.
Poobede máme Galériu Uffici. Je to obrovské, prechádzame zo sálu do sálu a snažím sa vstrebať tú nádheru. Mám také bolesti, že každých desať minút sedím na tej drevenej lavici a snažím sa po sediačky trochu vystrieť. Paráda. Deň zakončíme večerou a poriadnou dávkou cestovín a prechádzkou cez začiatok trate späť na hotel.
Príjemné na týchto maratónoch v zahraničí je, že to viete spojiť s niekoľkodňovým výletom, dáte si sightseeing, dáte si food tour a poobehate mesto.
Nepríjemné na týchto maratónoch v zahraničí je, že si dáte sightseeing a uchodíte sa jak úplný degeš deň pred závodom. Keď si nedáte pozor. To sa mi našťastie nemôže stať, lebo ledva chodím. Bum, 23.000 krokov.
D-day 24.11.2019
Budíííček. 6:30. Raňajky máme v hoteli, posunuli ich už na siedmu, pretože áno, v hoteli sú s nami ďalší maratónci a tak sa tam všetci na raňajkách stretáme a tlačíme do seba uhľohydráty. Táto atmosféra je vždy príjemne nervózna, všetci sa zdravíme, všetci sa usmievame, ale pozorujeme, čo má kto oblečené, prečo má návleky, čo je a do prčic, prečo si ten Giuseppe dáva už tretiu bábovku s nutellou, mám si dať aj ja?! Aaaaa. Milujem to. Hotel inak super truuper, posunul nám check-out o hodinu a pol neskôr (certo!), takže všetky veci nechávame na izbe a ja sa po tomto mejdane snáď stihnem ešte osprchovať. Ak dobehnem. Ak dobehnem načas. Haha.
Inak chodím. A chodím vystretý! Nie je to 100%, ale je to dosť hrateľné. Odštartujem a uvidí sa.
Ráno je dosť fajnová zima a toto je ďalšia zradná vec na (veľkých) maratónoch v novembri, že cestou na štart idete pekne naobliekaní, aby ste neumrzli (pozdravujem do NYC), potom pred odchodom do koridoru odovzdáte vrchné oblečenie svojej polovičke (díky B!) a potom tam klepete zimu v koridore, kým vás nevypustia.
Je pol osmej a v tejto kose kráčame od hotela k Duomu, v slúchatkách mám svoj kick-off song. A zrazu sa cítím absolútne skvele a nepochybujem, že to odbehnem jak boh. Milujem. Toto môže znieť jak totálne klišé, ale priatelia, maratón je predovšetkým o hlave. A že poznám ľudí, ktorí mali super natrénované a nedali maratón. Alebo ho teda nedali vôbec tak, ako chceli. Kvôli hlave. Že sa opustíte, alebo ešte lepšie, začnete sa opúšťať už pred štartom. “Nedám to, dnes mi to nevyjde, čo keď trafím wall, zima je, treba mi čurať, čo keď ma začne bolieť členok…” Ako povedal pán Vrbovský, “a nejdeš už do p…?” Okamžite ma tam pustite do koridoru, nech už to začne. Tento mindset je pre mňa extrémne dôležitý, proste potrebujem sa nakopnúť. Fakt to vo mne na 70% spraví hudba, atmosféra štartu a potom vizualizácia cieľa. To mám odkedy som šiel prvýkrát na newyorský, že si počas tréningov predstavujem, ako bežím cez cieľ. Môže to znieť jak úplna blbosť, ale mne to náramne pomáha.
Prichádzame pred koridor, dostal som, lučím sa s B a dohodneme si možné scenáre.
Celé to má ešte taký dramatický háčik. A síce, že náš let späť do Prahy je 14:50. Čiže o 13:50 musíme byť najneskôr na letisku. (áno, nejaké lety už som v živote zmeškal). 8:30 štartuje beh, ak to pôjdem max 4 hodiny, tak to stihneme. Aj so sprchou na hoteli. Ak chcete zabehnúť dobrý čas na maratóne, booknite si let naspäť tak 6 hodín po štarte 🙂
Stojím namačkaný v koridore, snažím sa ako tak hýbať, aby som ostal zahriatý, ale moc priestoru tu v úzkej Via dei Cauzaioli nemáme. Pekné je, že stihnem ešte vypiť dostatok vody, nepekné je, že ju nestihnem zo seba dostať von a to budem musieť riešiť niekde po štarte. Pecka!
8:31 sa náš dav konečne pohne, pomaličky sa posúvame, kráčame, bežíme, štartová čiara je rovno pred Duomom, ide sa! Toto dobehnem do cieľa aj keby čo bolo, v tej chvíli už vôbec nepochybujem, že to dám. Zapínam hodinky a…
… a hneď riešime prvý problémik, lebo život je o riešení problémikov. Na garminy som si nahral trať maratónu, lebo som chcel celý čas vidieť, na aký čas to asi bežím (motivácia), lenže jak úplný amatér som tam nechal zapnuté navigovanie po trase, takže mi to teraz každú chvíľu hlási, do ktorej ulice mám odbočiť. S týmto sa pinkám dobrých päť minút, kým sa mi to podarí nejak vypnúť, zároveň nevypnúť už bežiacu aktivitu a zároveň bežať.
Na druhom kilometri je mi jasné, že musím čurať, čo sa mi aj podarí, stratím s tým nejakých 20-30 sekúnd a vravím si, tak to už by sme aj mali dosť problémov na prvé kilometre. Nie, nemali. Nejakým zázrakom nemám nastavené na hodinkách automatické laps, takže mi nepípne čas po každom kilometri. Áno, toto sú firstworldproblems každého bežca, to mi verte! Takže až do konca závodu mačkám ručne laps po každom kilometri. Va bene!
Ale inak, prekvapivo – beží to krásne. Popravde sa cítim fakt výborne, držím si tempo, aké potrebujem. Cieľ bol dať to celé pod 3 hodiny 30 minút, na čo mám aj nabehané, uvidíme, čo ten chrbát, ale som si istý, že dobehnem do cieľa. Prvá desiatka za 46 minút. Not bad. Preháňame sa hore dole po parku na brehu Arno v západnej Florencii. Na devätnástom kilometri sa vraciame do centra, bežíme po Ponte Vecchio, hneď doprava potom popod Uffizi a je tu suveréne najlepšia atmoška z celej trate. Chvíľu na to ma čaká B, dávame si high five a veselo bežím ďalej. Chrbát ani neviem, že mal nejaké problémy, o chvíľu stretám fans so slovenskou vlajkou a teším sa na druhú polku. La vita e bella!
Takto, môžete mať v hlave pesničku akú chcete, môžete si vizualizovať cieľ ako chcete, ale tie mentálne problémiky vás v druhej polke pravdepodobné neminú. Ide o to, jak tomu dokážete čeliť, ja sa veľa rozprávam so sebou alebo s nastupujúcim kŕčom (“Okamžite pal do p… odkiaľ si prišiel!”). Keď máte za sebou skvelých 25km a cítite sa super, predstavte si, že pred sebou máte ďalších 17 a náladu si musíte niečím spraviť. Čím menšie mesto, tým tie kilometre musia niekde natiahnuť, takže nas poviedli za mesto po nekonečne dlhých a úmorných rovinkách. Ale bojujem! Pace som trochu spomalil, ale stále to vyzerá komfortne do 3:30, aj keby prišla nejaká kríza. Obehneme futbalový štadión a vraciame sa naspäť do centra k Duomu. Ulice sa zužujú, ľudí pribúda, atmosféra sa zlepšuje, každý na vás huláka, aby ste vydržali. Začínam mať toho plné zuby (kde je ten LeBron zo štartu? :D), ale vidím, že to v pohode dobehnem za čas, ktorý som chcel. Mám pocit, že posledný kilometer už sa len vlečiem a moc ani nevnímam okolie, keď zrazu sme na uličke, kde sme štartovali a mne je jasné, že za ďalšou zákrutou. je cieľ.
3:20:11.
Personal best. A zrovna v tomto meste. The art of running. Poho!
V cieli ma čaká B, chvíľu si užijem ten pocit, nejaké fotky s medailou… ale moc času nemáme a ponáhľame sa na hotel. Sprcha, ciao!
O tretej sedím pri okne v lietadle a lúčim sa s toskánskou krajinou.
Grazie mille, ragazzi!
P.S. Report z behu napísaný po roku.??♂️ Vďaka do BodySolutionClinic, že ma dali (a stále dávajú) dokopy a Baru za partner in crime.
P.S.2. Je to v hlavičke.