Pár vytrhnutých stránok z denníka, ktoré oprášia váš bucket list. Ako sa beží maratón v New York City?
17. október 2013
Štvrtok večer a ja som vlastne spokojný, že som sa konečne odhodlal ísť. Sedím na posteli. V Motole. Na pohotovosti. Samozrejme stále v dobrej nálade a pozorujem doktorku, ako jej padá kameň zo srdca pri mojom RTG snímku.
— Chlapče, vy máte šťastie, nie je to zápal pľúc. Máte len zápal priedušiek, dostanete antibiotika… — Aha… ale ja za 17 dní bežím maratón. — Chacháá, ste sa úplne zbláznili? Na to zabudnite.
O 10 minút sedím v aute, Smolo ma vezie domov a ja vlastne ani nie som naštvaný. Cítim sa s tým nejak okamžite vyrovnaný. Asi to tak má byť, že mi to nie je súdené. Po minuloročnej skúsenosti si už ani nič iné nemyslím. Ešte z auta posielam fotku lekárskej správy strýkovi, vyštudovanému športovému doktorovi. Po chvíli príde krátka odpoveď: “Challenge!” Nakopávačka a hneď si vravím, veď vlastne času ešte dosť. Show must go on! D-17
- Toto nie je článok o tom, aký tréningový program zvoliť, koľko behať, aké cvičky si obuť, čo jesť 3 týždne pred maratónom. Na to si čítajte Trubiho tréningové plány 🙂
- Toto je čítanie na dlhú trať. Nájdite si čas, stojí to za to!
31.10.2013, D-3
Challenge accepted (ako inak), filmový príbeh z minulého roku pokračuje, do NYC nakoniec odletím. Pozdravujem do AirBerlin za lietadlo klimatizované na teplotu mrazených kureniec. Vo štvrtok si v “newyorskej Inchebe” vyzdvihávame so Šmajdom štartové čísla. Organizácia level sto = americká prezamestnanosť level tristo, ale treba uznať, že rýchlo to odsýpa a po chvíľke už stepujeme v marathon shope. A na poslednú chvíľu (prekvapivo?) predsalen padne rozhodnutie urobiť si custom tričká špeciálne pre tento beh.
Nápad za všetky doláre, bez irónie. Píšem Zuzke do Martinusu o texty / logá Mrciny a o ďalšiu hodinu už stepujeme v produkčnom štúdiu na 45th street, ktoré predpokladám urobí pätinu ročných tržieb na potlači maratónskych tričiek. Súdim podľa počtu zúfalcov, s ktorými sme si tam vymieňali kľučky za rovnakým účelom, ako my. 🙂
Cestoviny, cheescake, cestoviny. D-1
V sobotu je pohodička deň, ráno rozcvička a výbeh s Airbnb guys v Central Parku, poobede 22 stupňov a po City sa prechádzame už v krátkom tričku. Cestoviny, cheescake, cestoviny, motivačné čítanie Fergusonovej autobiografiea espresso v Saturdays NYC (odporúčam)…z rituálu ma vyrušia len Japonci, ktorým narýchlo robím modela pre fotenie hodiniek a fakt pekná blondýna večer cestou domov v SoHo, ktorá má ozaj môže baliť zrovna teraz? Po desaťminútovom talku sa lúčime, lebo ja čo? Ja musím vstávať pred piatou moja zlatá, to znamená po večerníčku do postele!
Nedeľa, 3.11.2013, deň “D”
Budík 4:40. Veľké plus tohto maratónu ale je, že hoci musíte z postele pred piatou (čo je plus mínus 5 hodín pred štartom), v túto predmaratónsku noc sa v USA posúva čas dozadu (u nás je to týždeň skôr), tak máte vlastne hodinu nervózneho prehadzovania sa na posteli k dobru. Cesta k metru, tma, zima (vonku 2 stupne, kde je tých 22 zo včera?!), smetiari odvážajúci haldy odpadu z newyorských ulíc a posledná chvíľa uvedomiť si, vo čo vlastne gou. V metre totiž stretnem Šmajdu a to už začína nonstop performance a na nejaké vážne precítenie situácie už nie je čas, ani vážna nálada 🙂
Cesta na štart je zážitok sám o sebe. Paradoxne sme nezopakovali tú istú chybu ako minule a tento rok si zabookovali ferry transport na Staten Island ešte pred deadlinom (polka júla). Červené metro na South Ferry je narvaté do prasknutia, tisíce bežcov rôzneho veku, národnosti a farby tenisiek sa potom snažia čo najrýchlejšie dostať po úzkych schodiskách von z metra. Na South Ferry Terminále síce zistíte, že je úplne jedno, aký čas trajektu máte nahlásený (mohol som ešte spať!), môžete sa tam motkať a ísť kľudne na ďalší. Čo sme mali v pláne, nakoľko východ Slnka nad Brooklynom si dával načas a Šmajda sa medzitým rozhodol rozložiť na zem v strede ‘odletovej haly’ a súkať do seba continental raňajky, biele pečivko s marmeládou. Vsadili sme na tento osvedčený recept od Trubiho z polmaratónu v Barcelone. Hoci je všade veľa policajtov a vojakov, prehliadka batožiny pred vstupom na trajekt bola nakoniec o dosť jednoduchšia, ako sme čakali a po chvíli vegetenia sa o nejakej pol siedmej ráno už kocháme pohľadmi na panorámu Brooklynu a následne vzďaľujúceho sa Manhattanu.